Keď dnes cestujeme po Španielsku, väčšinou obdivujeme maurské paláce, majestátne katedrály, stredoveké mestá či kráľovské rezidencie. Len málokedy si pritom uvedomujeme, že mnohé z týchto miest majú prekvapivo blízky vzťah aj k dejinám našich krajín.
Priznám sa, že čím viac spoznávam históriu Španielska, tým častejšie narážam na mená a udalosti, ktoré ma vracajú späť do Prahy, Bratislavy alebo Viedne. Niekedy ide o španielske infantky, ktoré sa stali českými a uhorskými kráľovnami a rakúskymi arcivojvodkyňami, inokedy o panovníkov, ktorí vládli súčasne Madridu, Prahe aj krajinám, ktorých súčasťou bolo dnešné Slovensko.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že Madrid, Praha a Bratislava nemajú veľa spoločného. História však rozpráva úplne iný príbeh. A jednou z hlavných postáv tohto príbehu je muž, ktorého Španieli poznajú ako Carlosa I., zatiaľ čo v strednej Európe ho poznáme ako Karola V.
Panovník, ktorému sa otvoril celý svet
Príbeh Karola V. sa začína ďaleko od Španielska. Narodil sa 24. februára 1500 v Gente na území dnešného Belgicka. Už od narodenia niesol na pleciach dedičstvo, aké sa v dejinách objavuje len zriedka.
Jeho starými rodičmi boli slávni Katolícki králi – Izabela Kastílska a Ferdinand Aragónsky. Panovníci, ktorí dokončili reconquistu (znovudobytie), spojili najvýznamnejšie iberijsé kráľovstvá a vytvorili základy moderného Španielska. Boli to tiež oni, ktorí podporili plavbu Krištofa Kolumba a otvorili Európe cestu do Nového sveta.
Po otcovi Filipovi Peknom Habsburskom zdedil Karol rozsiahle habsburské majetky v Nizozemsku, Burgundsku a v strednej Európe. Po matke Jane Kastílskej zase nárok na španielsku korunu. Ešte ani nedosiahol dospelosť a už bol dedičom území rozprestierajúcich sa cez polovicu Európy.
Keď v roku 1516 zomrel Ferdinand Aragónsky, mladý Karol sa stal španielskym kráľom pod menom Carlos I. Prevzal Kastíliu, Aragón, Neapol, Sicíliu, Sardíniu aj nové kolónie za Atlantikom. V tom čase však ešte nikto netušil, že o niekoľko rokov bude vládnuť ríši, akú Európa dovtedy nepoznala.
Práve počas jeho vlády sa Španielsko definitívne stalo svetovou veľmocou. Do Sevilly začalo prúdiť zlato a striebro z Nového sveta, španielske lode sa plavili cez Atlantik a krajina sa postupne menila na centrum prvého skutočne globálneho impéria. Hovorilo sa o ňom, že vládne ríši, nad ktorou slnko nikdy nezapadá. A nebola to len metafora. Kým sa v Madride stmievalo, v Amerike vychádzalo slnko nad novými kolóniami.
Keď jeden panovník vládol Madridu aj Prahe
V roku 1519 zomrel jeho starý otec Maximilián I. Habsburský. Nasledovala voľba nového cisára Svätej ríše rímskej. Medzi kandidátmi bol aj francúzsky kráľ František I., no napokon zvíťazil práve Karol V.
Od tej chvíle sa pod jeho vládou ocitlo Španielsko, Nizozemsko, Burgundsko, rozsiahle územia v Taliansku, habsburské dedičné krajiny a čoraz väčšia ríša v Amerike. Súčasťou tejto obrovskej monarchie bolo aj České kráľovstvo.
Dnes nám to môže pripadať neuveriteľné. Predstava, že jeden panovník rozhodoval o záležitostiach Madridu a zároveň bol kráľom krajín, ktorých centrum sa nachádzalo v Prahe, pôsobí takmer neskutočne. Napriek tomu to bola realita 16. storočia.
Samozrejme, české krajiny neboli súčasťou Španielska. Zachovali si vlastné zákony, šľachtu, snem aj tradície. Napriek tomu sa ich osudy čoraz viac prepájali s habsburskou dynastiou, ktorá vládla od Atlantiku až po Dunaj.
Karolova ríša bola taká rozsiahla, že sa v nej hovorilo desiatkami jazykov a žili v nej milióny ľudí rôznych národností. Práve preto býva označovaný za jedného z prvých skutočne európskych panovníkov.
Muž, ktorý nemal hlavné mesto
Na Karolovi V. ma fascinuje ešte jedna vec. Väčšina panovníkov mala svoje hlavné mesto, z ktorého vládla. Karol však v skutočnosti žiadne nemal. Jeho ríša bola jednoducho príliš veľká.
Dnes nám cesta z Madridu do Bruselu alebo Viedne trvá niekoľko hodín. V 16. storočí išlo o niekoľkotýždňové putovanie. Karol preto strávil veľkú časť života na cestách. Presúval sa medzi Španielskom, Nemeckom, Talianskom a Nizozemskom, riešil vojny s Francúzskom, rokoval s pápežmi, čelil nástupu reformácie a zároveň spravoval nové územia v Amerike.
Historici odhadujú, že počas života precestoval desaťtisíce kilometrov. Na svoju dobu išlo o niečo výnimočné. Kdekoľvek sa objavil, riešil problémy, ktoré by dnes patrili do kompetencií viacerých prezidentov, premiérov a ministrov naraz.
Možno aj preto sa s jeho menom spája motto, ktoré dodnes patrí medzi najznámejšie symboly Španielska.
PLUS ULTRA – keď sa svet zrazu zväčšil
Ak sa pozriete na španielsky štátny znak, nájdete na ňom dva stĺpy a medzi nimi nápis PLUS ULTRA.
Po stáročia boli Herkulove stĺpy – dnešná Gibraltárska skala a hora Džabal Musa na marockom pobreží – považované za hranicu známeho sveta. Starovekí Gréci a Rimania verili, že za nimi už nič neexistuje.
S tým bolo spojené aj motto „NON PLUS ULTRA –Ďalej už nič nie je.“
Potom však prišli veľké zámorské objavy. Kolumbus doplával do Ameriky, španielske lode začali pravidelne prekonávať Atlantik a Európania zrazu zistili, že za obzorom neleží koniec sveta, ale celé nové kontinenty.
Karol V. preto odstránil slovo „NON“ a ponechal len „PLUS ULTRA –Ďalej za hranice.“
Nebolo to len politické motto. Bolo to vyjadrenie ducha celej doby. Éry, keď sa hranice známeho sveta posúvali každým rokom ďalej a ďalej. Dodnes toto heslo nájdeme na štátnom znaku Španielska a je jedným z najviditeľnejších odkazov Karola V.
Od Madridu cez Prahu až k Dunaju
Karolova vláda ovplyvnila nielen Španielsko, ale aj strednú Európu.
Po katastrofálnej bitke pri Moháči v roku 1526 sa jeho brat Ferdinand I. Habsburský, infant Španielska, stal českým aj uhorským kráľom. Práve v tomto období sa začína príbeh, ktorý je blízky aj Slovensku.
Po obsadení Budína Osmanmi sa politické centrum Uhorska presunulo v roku 1546 do Prešporka, dnešnej Bratislavy. Mesto sa v roku 1563 stalo korunovačným mestom uhorských kráľov a jedným z najvýznamnejších miest habsburskej monarchie.
Keď sa dnes prechádzame historickým centrom Bratislavy alebo stojíme v Dóme svätého Martina, len málokedy si uvedomujeme, že práve tu sa odohrávali udalosti, ktoré boli úzko prepojené s panovníkmi vládnucimi v Madride.
Španielska infantka, ktorá spojila Madrid, Prahu a Bratislavu
Jedným z najkrajších príkladov prepojenia Španielska a našich krajín je príbeh Márie Španielskej (v Španielsku známa ako Mária Habsburská – María de Austria).
Narodila sa v Madride 21. júna 1528 ako dcéra Karola V. a portugalskej princeznej Izabely. Vyrastala na španielskom kráľovskom dvore obklopená najvplyvnejšími osobnosťami svojej doby. Jej osud ju však zaviedol stovky kilometrov od rodnej krajiny.
V roku 1548 sa vydala za svojho bratranca Maximiliána II. Habsburského, budúceho cisára Svätej ríše rímskej, českého a uhorského kráľa. Zo španielskej infantky sa tak stala česká a uhorská kráľovná a neskôr aj cisárovná.
Po svadbe sa presťahovala do Viedne, kde patrila medzi najvýznamnejšie ženy habsburskej monarchie. Spolu s Maximiliánom mali šestnásť detí. Medzi nimi bol aj Rudolf II., ktorého meno dnes neodmysliteľne patrí k Prahe.
Práve za jeho vlády sa Praha premenila na jedno z najvýznamnejších kultúrnych a vedeckých centier Európy. Na jeho dvore pôsobili Tycho Brahe, Johannes Kepler, maliari, zlatníci, učenci aj alchymisti z celej Európy. Málokto si však uvedomuje, že Rudolfova matka sa narodila ďaleko na západe kontinentu – v Madride.
Rudolf II. navyše nebol len synom španielskej infantky. V mladosti strávil niekoľko rokov priamo na dvore svojho strýka Filipa II. v Madride. Spolu s bratom Arnoštom tam získal významnú časť vzdelania a spoznal prostredie najväčšej svetovej veľmoci svojej doby. Keď sa neskôr stal českým a uhorským kráľom a cisárom, priniesol si do Prahy aj časť španielskej dvorskej kultúry. Dá sa povedať, že panovník, ktorého si dnes spájame predovšetkým s Prahou, bol do veľkej miery formovaný Madridom.
A tu sa objavuje ďalšie prepojenie so Slovenskom.
Po obsadení tradičného korunovačného mesta Székesfehérvár Osmanmi sa novým korunovačným mestom Uhorska stal Prešporok. Prvým panovníkom korunovaným v Dóme svätého Martina bol v 8. septembra 1563 práve Maximilián II., o deň neskôr jeho manželka Mária Španielska.
Príbeh sa tým však nekončí. V roku 1572 bol v tom istom dóme korunovaný za uhorského kráľa aj ich syn Rudolf II. O tri roky neskôr sa stal českým kráľom a neskôr cisárom Svätej ríše rímskej. V roku 1608 tu bol korunovaný aj jeho brat Matej II.
Keď sa na tieto udalosti pozrieme z dnešného pohľadu, zistíme, že medzi Madridom, Bratislavou a Prahou existovalo v 16. storočí oveľa tesnejšie prepojenie, než by sa podľa mapy mohlo zdať.
Pražské Jezuliatko – príbeh, ktorý sa začal v Španielsku
Čím viac som sa venoval príbehu Pražského Jezuliatka, tým viac som si uvedomoval, že nejde len o známu náboženskú pamiatku v centre Prahy. V skutočnosti je to jeden z najvýraznejších dôkazov prepojenia Španielska a českých krajín.
Podľa tradície pochádzala vosková soška malého Ježiša zo Španielska a po generácie sa dedila v šľachtických rodinách. Neskôr sa dostala do rúk Márie Manrique de Lara y Mendoza, španielskej šľachtičnej, ktorá prišla do strednej Európy ako dvorná dáma Márie Španielskej. Práve prostredníctvom okruhu španielskeho dvora sa soška dostala do českých krajín.
V roku 1628 ju dcéra Márie Manrique de Lara y Mendoza – Polyxena z Lobkovic, rodená z Pernštejna – darovala karmelitánom pri kostole Panny Márie Víťaznej v Prahe, kde sa nachádza dodnes.
Z malej rodinnej relikvie sa postupne stal jeden z najznámejších kresťanských kultov sveta. Kópie Pražského Jezuliatka dnes nájdeme v Latinskej Amerike, na Filipínach, v Spojených štátoch aj v mnohých európskych krajinách. Milióny pútnikov poznajú Pražské Jezuliatko, no len málokto si uvedomuje, že celý tento príbeh sa začal v prostredí španielskej šľachty a habsburského dvora.
Keď som pred časom navštívil kláštor Descalzas Reales v Madride, kde Mária Španielska prežila posledné desaťročia svojho života, uvedomil som si ešte jednu zaujímavú vec. Práve tento kláštor bol jedným z najvýznamnejších duchovných centier španielskych Habsburgovcov. Uchovávali sa tu vzácne relikvie, umelecké diela a predmety spojené s kráľovskou rodinou. Hoci sa mi nepodarilo presvedčiť sa o tom na vlastné oči, sprievodca mi tvrdil, že sa v jeho klauzúrnej časti nachádza kópia Pražského Jezuliatka. Je fascinujúce sledovať, ako sa práve cez osoby spojené s týmto kláštorom a španielskym dvorom dostal kult Božského dieťaťa až do Prahy.
A možno práve tu sa najlepšie ukazuje, akými blízkymi si boli Madrid a Praha v časoch Habsburgovcov. Nielen prostredníctvom panovníkov a politických rozhodnutí, ale aj cez vieru, umenie, tradície a príbehy, ktoré pretrvali až do dnešných dní.
Moravanka, ktorá sa stala španielskou kráľovnou
Ak by si niekto myslel, že prepojenie našich krajín so Španielskom sa skončilo v 16. storočí, mýlil by sa. O viac ako tristo rokov neskôr sa na španielskom tróne objavila ďalšia žena spätá s naším regiónom.
Mária Kristína Habsbursko-Lotrinská sa narodila v roku 1858 na zámku v Židlochoviciach na Morave, len niekoľko desiatok kilometrov od dnešných slovenských hraníc. Neskôr sa vydala za španielskeho kráľa Alfonza XII. a stala sa španielskou kráľovnou. Po jeho smrti vládla 17 rokov ako regentka v mene svojho syna Alfonza XIII. a patrila medzi najvýznamnejšie osobnosti modernej španielskej monarchie.
Jej meno je navyše úzko spojené so Santanderom. Práve počas jej regentstva sa severné pobrežie Kantábrie stalo obľúbeným miestom kráľovskej rodiny. Na túto tradíciu neskôr nadviazal Alfonzo XIII., ktorému obyvatelia Santanderu postavili nádherný Palacio de La Magdalena.
História je niekedy lepšia než mapa
Čím viac objavujem Španielsko, tým viac si uvedomujem, že história tejto krajiny nie je až taká vzdialená našej histórii, ako by sa mohlo zdať.
V Madride môžeme navštíviť kláštor Descalzas Reales, kde dožila Mária Španielska († 1603). V Extremadure stojí kláštor Yuste, kde zomrel Karol V. († 1558). V Santanderi môžeme obdivovať Palacio de La Magdalena, ktorého príbeh je spojený s Máriou Kristínou Habsbursko-Lotrinskou.
Keď sa potom prejdeme po Prahe alebo Bratislave, zrazu sa na tieto mestá pozeráme trochu inými očami. Pražský hrad, kostol Panny Márie Víťaznej s Pražským Jezuliatkom, Dóm svätého Martina či korunovačná cesta v Bratislave už nie sú len české alebo slovenské pamiatky. Sú súčasťou veľkého príbehu, ktorý sa písal od Madridu cez Prahu až po brehy Dunaja.
Možno práve preto ma história Španielska nikdy neprestáva fascinovať. Čím viac ju spoznávam, tým častejšie nachádzam súvislosti, ktoré by som na prvý pohľad vôbec nečakal. Niekedy totiž mapy ukazujú veľké vzdialenosti medzi krajinami, ale história nám často ukáže, že si boli oveľa bližšie, než by sa podľa mapy mohlo zdať.
Jeden komentár
Super článok 👍