Keď človek cestuje po Španielsku, veľmi rýchlo si všimne, že jednotlivé regióny sa od seba výrazne líšia. Mení sa architektúra, gastronómia, jazyk, tradície, ale často aj samotné dopravné značky či názvy miest. Andalúzia pôsobí úplne inak ako Baskicko, Galícia má bližšie k Portugalsku než k Stredomoriu a Kanárske ostrovy pripomínajú skôr Afriku ako Európu.
Nie je to náhoda. Španielsko totiž nikdy nebolo krajinou s jednotnou regionálnou identitou. Naopak, jeho dnešná podoba je výsledkom viac než dvetisíc rokov histórie, počas ktorých sa menili hranice provincií, vznikali nové kráľovstvá, zanikali privilégiá a napokon sa vytvoril jeden z najzaujímavejších systémov regionálnej samosprávy v Európe.
Dnes tvorí Španielsko 17 autonómnych oblastí, 50 provincií a 8 132 municipios (samosprávnych obcí) a dve autonómne mestá – Ceuta a Melilla.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o zbytočne komplikovaný systém. Každá z týchto úrovní má vlastné kompetencie. Autonómne oblasti rozhodujú o školstve, zdravotníctve či kultúre, provincie zabezpečujú koordináciu medzi jednotlivými obcami a municipios predstavujú najnižšiu úroveň miestnej samosprávy.
Rimania položili prvé základy
História dnešného správneho členenia siaha až do obdobia Rímskej ríše.
Po dobytí Pyrenejského polostrova Rimania potrebovali rozsiahle územie efektívne spravovať. Spočiatku vytvorili dve provincie – Hispania Citerior a Hispania Ulterior. Postupne sa ich počet zvyšoval a za cisára Diokleciána už existovalo niekoľko menších provincií.
Hoci dnešné hranice s rímskymi už priamo nesúvisia, práve Rimania priniesli myšlienku rozdelenia krajiny na správne celky.
Stredovek vytvoril regióny, ktoré poznáme dodnes
Po páde Rímskej ríše prišli Vizigóti a po roku 711 moslimské dobytie.
Na severe Pyrenejského polostrova sa medzitým začali formovať kresťanské kráľovstvá Kastília, León, Aragón, Navarra, Galícia a Katalánske grófstva. Práve v tomto období vznikli historické regióny, ktoré dodnes tvoria základ identity mnohých Španielov.
Nie je náhoda, že názvy Aragón, Navarra či Kastília používame aj po takmer tisíc rokoch.
Sobáš Izabely I. Kastílskej a Ferdinanda II. Aragónskeho v roku 1469 býva často označovaný za vznik Španielska. V skutočnosti však išlo o personálnu úniu dvoch korún. Kastília aj Aragón si ponechali vlastné zákony, vlastné parlamenty, vlastné dane, súdy aj administratívu. Panovníci vládli spoločne, ale ich krajiny fungovali oddelene.
Práve preto sa regionálne rozdiely zachovali až do dnešných dní.
Bourbonovci začali krajinu zjednocovať
Veľký zlom nastal po vojne o španielske dedičstvo. Prvý bourbonský kráľ Filip V. vydal po roku 1707 dekréty Nueva Planta, ktorými zrušil väčšinu historických privilégií Aragónu, Valencie, Mallorky a Katalánska. Cieľ bol jasný – vytvoriť jednotnejší štát riadený z Madridu.
Napriek tomu si jednotlivé regióny zachovali svoju kultúru, tradície a často aj vlastný jazyk.
Ak by sme mali vybrať človeka, ktorý najviac ovplyvnil dnešnú mapu Španielska, bol by to Javier de Burgos. V roku 1833 rozdelil krajinu na 49 provincií.
Pri ich navrhovaní vychádzal z praktických potrieb štátnej správy. Hovorí sa, že hranice navrhol tak, aby sa z ktoréhokoľvek miesta provincie dalo dostať do jej hlavného mesta približne za jeden deň jazdy na koni.
V roku 1927 bola dovtedajšia provincia Kanárske ostrovy rozdelená na dve nové provincie – Las Palmas a Santa Cruz de Tenerife. Odvtedy má Španielsko dnešných 50 provincií.
Zaujímavé je, že hranice vytvorené pred takmer dvesto rokmi sa dodnes zmenili len minimálne.
Prečo teda nestačili provincie?
Keď po smrti Francisca Franca vznikala nová demokratická ústava, objavila sa otázka, ako usporiadať krajinu. Samotné provincie už nestačili.
Historické regióny ako Katalánsko, Baskicko či Galícia mali vlastný jazyk, kultúru a silnú regionálnu identitu. Ich obyvatelia požadovali väčšie právomoci pri správe vlastného územia.
Ústava z roku 1978 preto vytvorila systém nazývaný Estado de las Autonomías – štát autonómií. Existujúce provincie sa spojili do väčších historických regiónov, ktoré dnes poznáme ako autonómne oblasti.
Tie získali vlastné parlamenty, vlády a rozsiahle kompetencie v oblasti školstva, zdravotníctva, kultúry, dopravy či regionálneho rozvoja. Niektoré regióny, napríklad Baskicko a Navarra, si zachovali dokonca aj vlastný systém výberu daní, ktorý nadväzuje na ich historické privilégiá.
Autonómna oblasť predstavuje najvyšší stupeň regionálnej samosprávy. Každá autonómna oblasť sa skladá z jednej alebo viacerých provincií.
Napríklad Andalúzia má 8 provincií, Kastília a León až 9, Galícia 4, Baskicko 3. Naopak Madrid, Murcia, Navarra, Kantábria, Astúria, La Rioja a Baleárske ostrovy majú iba po jednej provincii.
Municipio – najnižšia úroveň samosprávy
Pod provinciami sa nachádzajú municipios, ktoré zodpovedajú našim samosprávnym obciam alebo mestám. V celom Španielsku ich dnes existuje 8 132. Ich história siaha hlboko do obdobia Reconquisty. Po znovudobytí jednotlivých území kresťanskými panovníkmi vznikali nové sídla, ktorým boli udeľované fueros – mestské listiny určujúce práva a povinnosti obyvateľov.
V mnohých častiach krajiny sa prirodzeným centrom miestnej správy stala farnosť. Kostol nebol iba miestom bohoslužieb, ale aj spoločenského života. Práve hranice jednotlivých farností sa stali základom budúcich hraníc obcí.
Počas správnych reforiem v 19. storočí boli tieto historické sídla začlenené do jednotného systému municipios, ktorý funguje dodnes.
Autonómne oblasti a ich provincie
Andalúzia (Almería • Cádiz • Córdoba • Granada • Huelva • Jaén • Málaga • Sevilla)
Aragónsko (Huesca • Teruel • Zaragoza)
Astúria (Astúria)
Baleárske ostrovy (Baleárske ostrovy)
Baskicko (Álava • Bizkaia • Gipuzkoa)
Kanárske ostrovy (Las Palmas • Santa Cruz de Tenerife)
Kantábria (Kantábria)
Kastília-La Mancha (Albacete • Ciudad Real • Cuenca • Guadalajara • Toledo)
Kastília a León (Ávila • Burgos • León • Palencia • Salamanca • Segovia • Soria • Valladolid • Zamora)
Katalánsko (Barcelona • Girona • Lleida • Tarragona)
Extremadura (Badajoz • Cáceres)
Galícia (A Coruña • Lugo • Ourense • Pontevedra)
La Rioja (La Rioja)
Madridské spoločenstvo (Madrid)
Región Murcia (Murcia)
Navarra (Navarra)
Valencijské spoločenstvo (Alicante • Castellón • Valencia)
Španielsko nie je iba európskou krajinou
Zaujímavosťou je, že územie Španielska neleleží geograficky iba v Európe.
Kanárske ostrovy sa nachádzajú v Atlantickom oceáne pri severozápadnom pobreží Afriky a geograficky patria k africkému kontinentu.
Rovnako Ceuta a Melilla neležia v Európe. Obe autonómne mestá sa nachádzajú na severnom pobreží Afriky. Administratívne sú súčasťou Španielska a Európskej únie, vďaka čomu je Španielsko jedným z mála štátov sveta, ktorého územie sa rozprestiera na dvoch kontinentoch.
Zaujímavosti o správnom členení Španielska
Najväčšou autonómnou oblasťou podľa rozlohy je Kastília a León. Najľudnatejšou autonómnou oblasťou je Andalúzia. Kastília a León má najviac provincií – celkovo deväť.
Condado de Treviño administratívne patrí ku Kastílii a Leónu (provincia Burgos), hoci je zo všetkých strán obklopené Baskickom. Ide o jednu z najznámejších španielskych exkláv.
Rincón de Ademuz je exklávou Valencijského spoločenstva. Patrí k provincii Valencia, no od zvyšku svojho územia je oddelený Kastíliou-La Manchou a Aragónskom.
Katalánsko, Baskicko, Galícia, Valencijské spoločenstvo aj Baleárske ostrovy majú popri španielčine aj vlastné úradné jazyky alebo jazykové varianty.
Llívia v provincii Girona je španielskou exklávou úplne obklopenou územím Francúzska. Jej existencia je dôsledkom Pyrenejskej zmluvy z roku 1659.
Zaujímavosti o municipios
Správne členenie Španielska prináša aj množstvo zaujímavých paradoxov. Rozloha jednotlivých municipios sa totiž môže líšiť až neuveriteľným spôsobom.
Najmenším municipiom celého Španielska je Llocnou de la Corona vo Valencijskom spoločenstve. Jeho rozloha dosahuje iba 0,0128 km², teda približne 1,3 hektára. Napriek tomu má vlastnú radnicu, starostu aj mestské zastupiteľstvo. Len o niečo väčší je susedný Emperador, ktorý má rozlohu približne 0,03 km². Zaujímavosťou je, že až štyri z piatich najmenších španielskych municipios sa nachádzajú práve vo Valencijskom spoločenstve.
Na opačnom konci rebríčka stojí mesto Cáceres v Extremadure. Jeho municipio má rozlohu až 1 750 km², čo je viac ako rozloha niektorých európskych štátov či ostrovov. Druhým najväčším je Lorca v regióne Murcia s rozlohou 1 675 km², nasledujú Badajoz, Córdoba a Jerez de la Frontera, ktorých územia presahujú tisíc štvorcových kilometrov.
Tieto údaje krásne ukazujú, že španielske municipio nemusí byť len mestom v bežnom slova zmysle. Môže ísť o niekoľko ulíc s rozlohou jedného hektára, ale aj o rozsiahle územie zahŕňajúce desiatky osád, lesov, pohorí a poľnohospodárskej krajiny. Rozloha municipia preto často vôbec nevypovedá o počte jeho obyvateľov ani o jeho význame.
Viac než len čiary na mape
Keď dnes cestujete zo Sevilly do Granady, z Bilbaa do San Sebastiánu alebo z Madridu do Segovie, možno si ani neuvedomujete, koľko storočí histórie sa skrýva za každou tabuľou označujúcou hranicu provincie alebo autonómnej oblasti.
Mapa dnešného Španielska totiž nevznikla za jeden rok ani rozhodnutím jednej vlády. Je výsledkom rímskeho dedičstva, stredovekých kráľovstiev, reforiem Bourbonovcov, administratívnej reformy Javiera de Burgosa aj demokratických zmien po prijatí ústavy z roku 1978.
Španielsko je oveľa rozľahlejšie, než si mnohí uvedomujú. Ak započítame aj Kanárske a Baleárske ostrovy, vzdialenosť medzi najzápadnejším municipiom El Pinar de El Hierro a najvýchodnejším municipiom Maó na Menorke dosahuje približne 2 460 kilometrov. Medzi najsevernejším municipiom Mañón v Galícii a najjužnejším bodom krajiny – Punta de La Restinga na ostrove El Hierro – je to približne 2 020 kilometrov. Práve táto rozloha vysvetľuje, prečo sa pod jednou vlajkou stretávajú tak odlišné krajiny, podnebie, tradície aj jazyky.
Práve preto je každá časť Španielska trochu iným svetom. Každý región, provincia či obec rozprávajú vlastný príbeh a spoločne vytvárajú pestrú mozaiku krajiny, ktorú dnes poznáme ako Španielske kráľovstvo.
