Štyri kráľovstvá Andalúzie boli oblasti, okrem Granadského kráľovstva, ktoré existovali ako územné jurisdikcie v rámci Kastílskej koruny od 13. storočia, kedy sa Španieli zmocnili väčšiny územia dnešnej Andalúzie okrem Nasridského kráľovstva. Stalo sa tak počas bitky pri Las Navas de Tolosa. Bol to zlomový bod v histórii stredovekého Španielska.
Ospravedlňujem sa. Zvuková nahrávka bude doplnená dodatočne.
Nechce sa vám článok čítať? Vypočujte si ho.
K bitke došlo v pondelok 16. júla 1212. Armáda kastílskeho kráľa Alfonsa VIII. sa vtedy spojila s armádami Sancha VII. Navarského, Pedra II. Aragonského a Alfonsa II. Portugalského v bitke proti almohadskému vládcovi Muhammadovi al-Nazirovi.
Začiatok reconquisty
Keď v roku 1211 Muhammad al-Nazir s obrovskou armádou prekročil Gibraltár, samotní kresťania začali tiež verbovať vojsko. Pápež Inocent III. ako pomoc armáde vyhlásil proti španielskym Maurom krížovú výpravu. Kresťanov síce bolo početne menej, ale mali pevnú morálku, hlavne vďaka pápežovmu vyhláseniu krížovej výpravy. Možnosť odpustenia predchádzajúcich hriechov bola silnou motiváciou pre kresťanské vojsko.
Moslimská armáda bola početne o dosť väčšia ako kresťanská a moslimovia boli pevne presvedčení, že víťazstvo majú na dosah. Al-Nazirov plán spočíval v tom, že odláka nepriateľov od ich základní a stretne sa s nimi v mieste, kde by mal vybudovanú silnú pozíciu, ktorú by kresťania nedokázali prelomiť. Počítal s tým, že im onedlho dôjdu zásoby a budú sa musieť stiahnuť. Potom sa stanú obeťami moslimského jazdeckého lukostrelectva. Za týmto účelo opevnil horské priesmyky v pohorí Sierra Morena severne od rieky Guadalquivir.
Alfonsovi spojenci sa chceli stiahnuť a prehovárali kastílskeho kráľa k ústupu. Avšak Alfonso sa rozhodol v ťažení pokračovať. Kresťanskému vojsku nakoniec pomohol pastier oviec. Ukázal im cestu, ktorou sa dá opevnenie obísť a dostať sa moslimom sústredeným na neveľkých plošinách uprostred hôr od chrbta. Jediným územím v rukách Moslimov po bitke pri Las Navas de Tolosa zostalo Nasridské kráľovstvo.
Obdobie pokoja
Behom 14. storočia venovali panovníci z Kastílie a Aragónska väčšiu pozornosť svojim dynastickým záujmom než reconquiste. Poslednou väčšou bitkou reconquisty na Pyrenejskom polostrove bola bitka na Río Salado. Odohrala sa na rieke Salado neďaleko moslimami obliehaného mesta Tarifa 30. októbra 1340.
Bitka medzi spojenými silami Kastílie a Portugalska na jednej strane a emirátu Granada a Marínovcov na strane druhej priniesla drvivé víťazstvo kresťanov. To zmarilo snahy Marínovcov na obnovu almohadského panstva na Pyrenejskom polostrove a predznamenalo pád Granady.
K zmene došlo až keď kastílska princezná Izabela uzavrela sobáš s aragónskym kráľom Ferdinandom a v roku 1479 sa Kastília a Aragónsko zjednotili do Španielskeho kráľovstva.
Granadské kráľovstvo
Územne toto zlúčenie dvoch kráľovstiev znamenalo, že centralizácia Španielska bola až na granadské maurské kráľovstvo ukončená. Maurovia boli z Pyrenejského polostrova definitívne vytlačený až za vlády Izabely a Ferdinanda, keď v roku 1492 padla Granada. Granadská vojna bola v podste sériou viacerých vojenských akcií medzi rokmi 1482 a 1492.
Jednalo sa o sériu sezónnych kampaní začínaných na jar a prerušovaných v zimnom období. 2. januára 1492 sa nakoniec Muhammad XII z Granady, kráľ Boabdil, vzdal. Emirát Granada, mesto Granada a palác Alhambra odovzdal kastílskym silám. Tým sa ukončili posledné zvyšky islamskej vlády na Pyrenejskom polostrove a bola ukončená reconquista.
Tieto štyri územné jednotky na území Andalúzie existovali až do nového územného rozdelenia Španielska v roku 1833, kedy boli zriadené provincie. K ich zriadeniu došlo za účelom lepšej a efektívnejšej správy, ktorú vykonávajú dodnes.
Žlté oblasti boli panstvá a enklávy pod osobitnou jurisdikciou, ktoré v patrili vojenským rádom, ako napríklad Rádu sv. Jakuba z Compostely.
Titulná fotografia: Wikipedia
