21. novembra, pri príležitosti 50. výročia obnovy španielskej monarchie, sa v Madride konala veľká slávnosť. Kráľ Filip VI. spolu s kráľovnou Letiziou a Ich kráľovskými Výsosťami princeznou z Astúrie a infantou Sofiou udelili Jej Veličenstvu kráľovnej Sofii slávny Rád zlatého rúna za „jej oddanosť a záväzok k službe Španielsku a Korune“.
Po prejave kráľa boli nahlas prečítané kráľovské dekréty udeľujúce golier slávneho Rádu zlatého rúna. Tieto dekréty boli udelené Jej Veličenstvu kráľovnej Sofii za „jej oddanosť a záväzok k službe Španielsku a Korune“; pánovi Miquelovi Rocovi i Junyentovi za „jeho oddanosť a záväzok k službe Španielsku a Korune prostredníctvom jeho úsilia o podporu spolunažívania a ústavného poriadku“; pánovi Miguelovi Herrerovi y Rodríguezovi de Miñónovi za „jeho oddanosť a záväzok k službe Španielsku a Korune prostredníctvom jeho úsilia o podporu spolunažívania a ústavného poriadku“; a pánovi Felipemu Gonzálezovi za „jeho oddanosť a záväzok k službe Španielsku, Korune a integrácii našej krajiny do Európy a medzinárodného spoločenstva“.
Čo je Rád zlatého rúna
Rád Zlatého rúna je rytiersky rád, ktorý v roku 1430 založil burgundský vojvoda Filip III. Dobrý ako dynastický rád. Po vymretí rodu burgundských vojvodov bol rád v roku 1477 prevedený na Maximiliána Habsburského, manžela dedičky burgundských statkov Márie. V roku 1725 bol rád rozdelený kvôli sporom o burgundské dedičstvo. Spor prepukol medzi španielskym kráľom Filipom V. z rodu Bourbonovcov a rímskym cisárom Karolom VI. z rodu Habsburgovcov. Odvtedy existujú rády dva, španielsky a rakúsky.
Názov mal pripomínať starogrécku báju o Iasonovi a Argonautoch. Tí počas dobrodružnej a nebezpečnej výpravy získali rúno až v Kolchide na východnom pobreží Čierneho mora. Vojvoda Filip tu narážal na svoj plán zorganizovať protitureckú výpravu do Sýrie. Tá mala odčiniť krvavú porážku kresťanov pri Nikopole v roku 1396. Zlaté rúno ale odkazovalo aj na osudy Gedeona, ktorý podľa Starého zákona požiadal Hospodina o kožušinu, rúno, ako znamenie svojho víťaza.
Výprava sa nakoniec nekonala, ale idea založenia rytierskeho rádu Filipa nikdy neopustil. Vhodná zámienka sa mu údajne naskytla až na konci 20. rokov 15. storočia. Vtedy mu mal byť udelený anglický Podväzkový rád. Filip však váhal s jeho prijatím, pretože s udelením bola spojená prísaha, ktorá by z neho natrvalo urobila spojenca Anglicka. Aby bolo nájdené dostatočné ospravedlnenie, vyhlásil burgundský vojvoda, že má v úmysle založiť vlastný rytiersky poriadok. Podľa vtedajších zvyklostí totiž nebolo členstvo v dvoch rádoch možné.
Vznik Rádu
Ospravedlnenie bolo prijaté a najbližšou vhodnou chvíľou pre založenie rádu Zlatého rúna sa stala Filipova svadba s Isabelou Portugalskou 7. januára 1430 v Sluys. Po nákladných oslavách organizovaných v Bruggách nasledovalo 10. januára prijatie prvých 24 rytierov, príslušníkov najmocnejších burgundských šľachtických rodov. Ako bolo proklamované, rád bol založený na oslavu Panny Márie a svätého apoštola Ondreja. Slúžil aj na podporu rytierskych cností.
Zlaté rúno zostalo burgundským rodinným poriadkom až do vymretia tunajšej panovníckej dynastie Karlom Smelým roku 1477. Podľa 65. kapitoly rádových štatút prešlo následne veľmajstrovstvo na rakúskeho arcivojvodu Maximiliána, manžela dedička Burgundska Márie. Po ňom boli veľmajstrami všetci panovníci z rodu Habsburgovcov. Zásadný zlom vo vývoji rádu nastal 1. novembra 1700, kedy zomrel Karol II., posledný Habsburg na madridskom tróne.
Následne vypukol spor o veľmajstrovstve medzi príslušníkmi rakúskej línie habsburskej dynastie, ktorí si ich nárokovali z dôvodu príbuzenstva, a Filipom V. z Bourbon-Anjou, ktorý sa usiloval o hodnosť veľmajstra z titulu designovaného španielskeho kráľa. K dohode sa nikdy nedospelo. Aj napriek tomu, že sa o záležitostiach Zlatého rúna rokovalo viackrát. Na kongresoch v Utrechte roku 1713, v Cambrai roku 1724 aj v Aachene roku 1748. Od 18. storočia tak existujú dva rády Zlatého rúna – rakúsky a španielsky. V Španielsku sa postupom času jeho udeľovanie stalo oveľa liberálnejším a získavali ho dokonca nekatolíci, čo bol jeden z dôvodov, prečo habsburský a neskôr habsbursko-lotrinský rod existenciu španielskej rádovej vetvy nikdy neuznal.
Príjímanie nových rytierov
Prijímanie (pôvodne voľba) rytierov spadala najprv do kompetencie zhromaždenia všetkých rytierov, tzv. rádovej kapituly. Tej predsedal veľmajster rádu, teda Filip Dobrý a jeho nástupcovia. Veľmajster ale nemal pôvodne žiadne zvláštne privilégiá. Náležalo mu rovnaké hlasovacie právo ako ostatným a rozhodoval len pri rovnosti hlasov. Preto tiež mohlo dôjsť k situácii, keď bol nový rytier prijatý proti vôli veľmajstra. Aby tomu bolo zabránené, preniesol v roku 1577 španielsky kráľ Filip II. právo vymenovať nových rytierov výlučne na seba a svojich nástupcov. Filip II. tiež zrušil rádové kapituly a doterajšie spoločenstvo rytierov tým zmenil na osobné vyznamenanie (svetský poriadok) udeľované panovníkom. Všetky ostatné rituály a predpisy však zostali zachované.
Foto: Facebook S.M. El Rey Felipe VI
