Park Güell je rozľahlý mestský park s rôznymi architektonickými prvkami situovaný nad Barcelonou na svahu hory Turó del Carmel. Park navrhol katalánsky architekt Antoni Gaudí pôvodne ako záhradné mesto. Výstavba parku prebehla v rokoch 1900–1914.
Odkiaľ sa vzal názov
Zákazku na projekt záhradného mesta podľa anglického vzoru zadal architektovi Gaudímu priemyselník Eusebi Güell, po ktorom je park pomenovaný. Eusebi Güell bol bohatý obchodník z vplyvnej buržoáznej rodiny z Barcelony. Bol všestranným človekom.Bol spisovateľ, maliar, lingvista, chemik a biológ.

Ako obchodník vlastnil spoločnosti ako El Vapor Vell alebo Cementera Asland. Taktiež mal podiely v ďalších spoločnostiach ako Tabacos de Filipinas, Banco Hispano Colonial alebo Compañía de los Caminos de Hierro del Norte de España. V roku 1910 mu kráľ Alfonso XIII udelil šľachtický titul gróf. Ako blízky priateľ a mecenáš Gaudího si u neho objednal mnohé práce, pričom nikdy nezasahoval do jeho umeleckých rozhodnutí. Pre grófa Güella postavil Gaudí okrem parku Güell aj palác Güell, pivnice Güell, pavilóny Güell a kryptu Colonia Güell.

Projekt
Antoni Gaudí vyprojektoval záhradné mesto s asi 60 stavebnými parcelami. Park má rozlohu 17,8 hektárov.
Krátko po začatí prác sa v oblasti našli prehistorické jaskyne s fosílnymi pozostatkami, ktoré skúmal geológ Norberto Font y Sagué. Výskum potvrdil, že sa tu nachádzajú nadväzujúce geologické vrstvy: na spodných devónskych dolomitických vápencoch sa nachádzala hlinitá travertínová vrstva, na nej vrstva stalagmitického travertínu a nakoniec červeného ílovito-vápenatého ílu. V tejto oblasti sa zrejme istý čas nachádzalo jazero. Medzi fosíliami sa našli pozostatky rôznych cicavcov, plazov a mäkkýšov, hoci prítomnosť človeka nebola dokázaná. Medzi identifikovanými pozostatkami boli napríklad nosorožce alebo korytnačky.

Osobitý štýl architekta Gaudího sa prejavuje aj v tých najmenších detailoch. Gaudí sa vždy snažil dosiahnuť dokonalé začlenenie svojich diel do prírody a tento park je toho dokonalým príkladom. Jeho dizajn optimálne kombinuje prírodné a architektonické prvky, bez pravých uhlov, všetko je vyriešené vlnitými tvarmi. Promenády lemujú stĺporadia so stĺpmi v tvare stromov, zvlnené tvary pripomínajú potoky lávy. Niektoré plochy architektonických prvkov parku sú kryté farebnými mozaikami z glazovaných keramických črepov či skla.
Keď sa Gaudí ujal projektu, oblasť bola odlesnená. Naznačoval to aj jej pôvodný názov „Montaña Pelada“ (Olúpaná hora). Preto nechal vysadiť novú vegetáciu, pre ktorú si vybral hlavne pôvodné stredomorské druhy. V parku nájdete borovice, korkové duby, eukalyptusy, palmy, olivy, figy, mandľovníky, slivky, mimózy, brečtan, rozmarín, tymián, levanduľu, šalviu, vavríny a rôzne skalničky.
Park
Domy stojace po oboch stranách hlavného vchodu nesú typické znaky Gaudího rukopisu. Hlavný vstup do parku tvorí široké schodisko, vedúce k Sieni sto stĺpov (Sala de les cent columnes). Sieň tvorí 86 stĺpov pripomínajúcich stalagnáty v obrovskej jaskyni. Stĺpy nesú rozľahlú terasu. Tú lemuje zvlnené zábradlie zdobené mozaikou, ktoré je upravené súčasne ako lavice na sedenie. Terasa tvorí dominantu parku a je často miestom rôznych slávností. V parku stoja dva domy, v ktorých bývali Eusebi Güell (až do svojej smrti v roku 1918) a Antoni Gaudí, v ktorého dome sa teraz nachádza jeho múzeum.

Gaudí poňal park okrem mestského aj s náboženským zmyslom. Využil 60-metrové prevýšenie hory na vybudovanie cesty „duchovného povznesenia“. Tá mala viesť ku kaplnke na vrchole. Kaplnka ale nakoniec nebola postavená a na jej mieste sa v súčasnosti nachádza pamätník Kalvárie alebo Hora troch krížov (Colina de las Tres Cruces).
Projekt mal byť financovaný z vopred zaplatených záloh za domy, ktoré sa mali postaviť. Našli sa však iba 2 kupcovi – samotní stavitelia parku – Gaudí a Güell. Realizácia sa tak nepodarila a projekt záhradného mesta nebol nikdy dokončený. Park neskôr odkúpilo mesto a od roku 1926 ho sprístupnilo ako mestský park.

Praktické informácie k návšteve (platné ku dňu zverejnenia článku)
Predpredaj lístkov na internete.
(foto: © Martin Smolen)