Svätý, metropolitný a patriarchálny katedrálny kostol Santa María de la Sede v Seville, známy ako Sevillská katedrála alebo Katedrála Sevilla, je sídlom sevillskej arcidiecézy. Budova katedrály je postavená v gotickom slohu s renesančnými doplnkami. V roku 1987 ju vyhlásilo UNESCO za svetové dedičstvo a 25. júla 2010 za lokalitu s výnimočnou univerzálnou hodnotou. V roku 1988 sa Katedrála Sevilla dostala do Guinessovej knihy rekordov ako katedrála s najväčšou rozlohou na svete.
Nechce sa vám článok čítať? Vypočujte si ho.
Katedrálu postavili na mieste, ktoré zostalo po zbúraní starej mešity. Po dobytí mesta kresťanmi 23. novembra 1248 vysvätili pôvodne hlavnú mešitu za katolícky chrám zasvätením Santa María de la Asunción. Oficiálne dostala názov Katedrála Santa María de la Sede, podľa sochy sediacej Panny Márie z 13. storočia. Pôvodná mešita slúžila ako kresťanská katedrála viac ako stopäťdesiat rokov. Vzhľadom na jej veľmi zlý stav po zemetrasení v roku 1365 prišlo rozhodnutie o výstavbe novej katedrály. Zo starej mešity sa zachoval iba minaret (Giralda) a nádvorie (Patio de los Naranjos).
V katedrále sa nachádzajú hroby troch zo šiestich kastílskych kráľov z burgundskej dynastie. Miesto odpočinku tu našli Ferdinand III. Svätý, jeho syn Alfonz X. Múdry a Peter I. Krutý. Popri nich je chrám aj miestom odpočinku Krištofa Kolumba. Pozostatky tohto moreplavca spočinuli v katedrále po prevoze zo Santo Domingo v roku 1898.
Začiatky stavby
8. júla 1401 rozhodla sevillská katedrálna kapitula o výstavbe nového chrámu. Podľa ústnej tradície bolo rozhodnutie kanonikov „Postavme kostol taký krásny a taký veľkolepý, že tí, ktorí ho uvidia postavený, si budú myslieť, že sme blázni“. V zápisnici z toho dňa sa uvádza, že nový chrám by mal byť „taký dobrý, že sa mu nevyrovná žiadny iný.“
Práce na stavbe sa začali v roku 1434 a pokračovali nepretržite do roku 1506. Pôvodný projekt mal na starosti majster Alonso Martínez. Neskôr sa stal stavebným majstrom Ysambarte, známy aj z iných sakrálnych stavieb v Španielsku. V roku 1439 sa práce ujal Francúz Carlín (Charles Gauter de Rúan). Predpokladá sa, že na stavbe katedrály sa podieľal až do svojej smrti v roku 1448. Jeho nástupcom sa stal kamenár Juan Normant. V rokoch 1498 až 1512 zastával funkciu stavebného majstra Alonso Rodríguez. Všetci stavitelia, ktorí viedli práce, vytvorili reťaz, v ktorej každý, kým prevzal vedenie, spolupracoval niekoľko rokov s predchádzajúcim stavebným majstrom.
6. októbra 1506 sa uskutočnilo oficiálne dokončenie diela, pri ktorom bol na najvyššiu časť kupoly položený posledný kameň. Oslavy sa ale nemohli konať, pretože kráľ Filip I. Kastílsky, nazývaný aj Filip Pekný, zomrel dva týždne predtým. Katedrála Sevilla bola preto vysvätená až v roku 1507. Výsledkom bol grandiózny gotický chrám obrovských rozmerov.
Zrútenie kupoly
O štyri roky neskôr, 28. decembra 1511, jeden z obrovských stĺpov zlyhal a došlo k zrúteniu. Zjavne to spôsobila nadmerná hmotnosť konštrukcie. Poškodenie postihlo najmä kupolu nad priečnou loďou. Po dôkladnom preštudovaní možných riešení navrhol architekt Juan Gil de Hontañón novú kupolu tak, aby zachoval pôvodný slohový rámec. Novú kupolu dokončili v roku 1519. O 370 rokov neskôr, 1. augusta 1888 sa však zrútila aj táto kupola. Katedrálu Sevilla nakoniec prestaval architekt Joaquín Fernández do podoby, v akej ju poznáme dnes.
Hlavným stavebným materiálom je kameň. Katedrála Sevilla je postavená z kameňa z viac ako 20 lomov, z ktorých väčšinu tvorí hrubozrnný kalkarenit z lomov v pohorí San Cristóbal del Puerto de Santa María v provincii Cádiz. Výrazné zastúpenie medzi materiálmi má aj vápenec z Espery. Skaly pochádzajú z lomov v Puerto Real, Estepa, Utrera, Morón de la Frontera.
Katedrála Sevilla po dokončení
V roku 1528 začalo prvé obdobie úprav. K pôvodnému chrámu pribudol rad prístavieb, napríklad hlavná sakristia, Kapitula a Kráľovská kaplnka. Súčasne boli dokončené aj viaceré ďalšie kaplnky po obvode katedrály. V tejto fáze, ukončenej rokom1593, Hernán Ruiz postavil posledný úsek Giraldy.
V období rokov 1618 až 1663 pribudol ku katedrále kostol Sagrario. Je to vlastne kostol nezávislý od katedrály, hoci je s ňou prepojený.
V juhozápadnej časti chrámu, medzi súčasnou Avenida de la Constitución a Archivo de Indias, sa nachádzali rôzne budovy. V rokoch 1762 až 1797 však boli všetky budovy, ktoré spájali katedrálu s mestskými budovami, zbúrané. Zabezpečila sa tak úplná nezávislosť bloku.
Novodobé opravy
Na prelome 19. a 20. storočia sa začalo s prácami na objektoch, ktoré podľa pôvodných projektov zostali nedokončené. Podľa projektov architekta Demetria de los Ríos z roku 1866 vznikli priečelia a brány v priečnej lodi. Na severnej strane Puerta Colorada alebo Puerta de la Concepción a na južnej strane Puerta de San Cristóbal alebo Puerta del Príncipe. Obe brány boli dokončené pod dohľadom majstra Adolfa Fernándeza Casanovu v rokoch 1895 až 1917. Základným materiálom týchto fasád je kameň z Monóvar v provincii Alicante.
21. storočie sa začalo v znamení prác na oprave poškodenia konštrukcie dvoch stĺpov. V roku 1980 boli na dvoch hlavných stĺpoch zistené praskliny. Oprava stĺpov pozostávala z výmeny 576 kvádrov, každý z nich má priemernú hmotnosť 250 kg. Práce boli veľmi náročné vzhľadom na to, že musela byť zabezpečená stabilita chrámu aj počas výmeny jednotlivých dielov. Opravu úspešne skončili v roku 2008.
Rok 2008 sa do dejín katedrály zapísal aj významným objavom. Historik Begoña Alonso Ruiz z Universidad de Cantabria našiel najstarší známy plán sevillskej katedrály. Ukrýval sa v kláštore Bidaurreta v Oñate a je datovaný do roku 1490.
Giralda
Giralda je veža a zvonica katedrály. Vyniká svojou výškou 104 m. Vďaka tomu je viditeľná z veľkej časti mesta. Ide o minaret pôvodnej mešity. Má štvorcovú základňu so stranami merajúcimi 13,61 m. Architektúra sa zhoduje s minaretom mešity Koutoubia v Marakéši. Horná úprava a krásna zvonica, ktorá povyšuje a štylizuje jej štruktúru, je renesančná.
Stavba minaretu začala v roku 1184 pod vedením architekta Ahmada Ben Basa. Veža mala pôvodne výšku 82 m. Podľa kronikára Ibn Sahib al-Salá práce na stavbe ukončili 10. marca 1198 umiestnením štyroch pozlátených bronzových gúľ na vrchol veže.
Po zemetrasení v roku 1365 sa medené gule stratili. Na základe objednávky katedrálnej kapituly pristavali na vrchol veže zvonicu. Kapitula mala požiadavku, aby nová veža mala na vrchole veterník v podobe sochy predstavujúcej Vieru. Slovo giralda pochádza z výrazu „otáčať sa“ a znamená vežový veterník, ktorý má ľudskú alebo zvieraciu podobu. Postupom času sa tento názov začal používať na vežu ako celok a postava ktorá ju korunuje dostala pomenovanie „El Giraldillo“.
Nádvorie pomarančovníkov
Nádvorie pomarančovníkov slúžilo pôvodne ako umývací dvor mešity. Má obdĺžnikový tvar s rozmermi 43 m x 81 m. Stavebné práce sa realizovali v rokoch 1172 až 1186. Kratšie strany tvorilo sedem dvojitých oblúkov, dlhšie mali trinásť oblúkov, ktoré tvorili dve sady po šiestich oblúkoch s veľkým centrálnym oblúkom. Z ulice sa na nádvorie vchádza cez Puerta del Perdón. Pôvodný vchod získal v roku 1522 renesančnú výzdobu. Krídla dverí sú z dreva potiahnutého bronzom a sú zdobené mrežovaním. Ide o významné almohadské dielo z 12. storočia. V strede nádvoria stojí fontána.
Patio de los Naranjos patrí k najdôležitejším prístavbám sevillskej katedrály. Je do katedrály plne integrované. V priebehu storočí pršelo niekoľkými významnými úpravami. V roku 1618 bolo zbúrané západné krídlo nádvoria a na jeho mieste bol postavený kostol Sagrario.
Praktické informácie k návšteve (platné ku dňu zverejnenia článku)
Odporúčam zakúpiť vstupenky vopred na stránke katedrály, vyhnete sa čakaniu pri pokladni.
